Listopad 2015

Môj prvý film: Po stopách Ľudovíta Štúra

23. listopadu 2015 v 18:53 | Passe |  Filmárčina
To čo má človek v detstve ako hoby, tým by sa pravdepodobne mal živiť. Preto som celom rada, že svoje prvé plnohodnotné filmy vytváram už na strednej škole.
K úplne prvému filmu som potrebovala postrčiť a prišlo celkom vhod, keď sa blížilo . výročie narodenia Ľudovíta Štúra. Pripravila som scenár, spolužiaci boli herci a trochu som aj cestovala ku Štúrovmu hrobu do Modri.
Viem si predstaviť, kde by sa dal film zlepšiť, no v dobe, keď sme natáčali nás veľmi tlačil čas a som rada, že som to vôbec stihla. A na deň presne.

Do budúcna bude treba kúpiť mikrofón a trochu zaostriť video. Si nemyslite, ja viem, kde mám chyby. Toto je len to čo mi najviac prekáža. Keď vylepším hlavné problémy, začnem si všímať tie menšie prehrešky.

Otrok školy

20. listopadu 2015 v 6:10 | Passe |  Nedeľné rozjímanie
Vždy, keď sa maminy spýtam, na akú strednú školu išla, odpovie mi, že ju na strednú školu prihlásili rodičia, že ona tam ísť nechcela atď...
No ona urobila presne to isté. Ja som nechcela ísť na gymnázium. Ja som chcela ísť buď na žurnalistiku niekde mimo do Slovenska alebo umenie. No ak je niečo mimo Bystrice, tak tam ísť jednoducho nesmiem. Internáty sú dosť plné študentov podobného veku, no mamina si myslí, že akonáhle prekročím prah internátu, začnem brať drogy, že sa skazím...
A v Bystrici nie je nijaká odborná škola, ktorú by som bola ochotná študovať.
Jediná škola, ktorá prišla do úvahy bola súkromná umelecká škola. Najprv sme si mysleli, že sa tam veľa platí, no neskôr sme zistili, že sa platí, len keď prepadnem. To u mňa nehrozilo a to si o sebe v tomto smere nenamýšľam.

No umenie mamina v celom rozsahu zamietla. Vraj nechce, aby som skončila na trhoch predávajúc svoju prácu. Tak to ti pekne Ďakujem mami. Chce, aby som mala umenie iba ako hoby. Prečo mám mať ako hoby niečo čo ma baví a nebojím sa povedať, že mi to ide. Ľudia by sa mali živiť tým, čo robia radi, nie tým čo boli donútený vyštudovať.

Sme špinavý

17. listopadu 2015 v 22:20 | Passe |  Nedeľné rozjímanie
Špinavý. Vraj sme špinavý. Podľa profesora umenia a kultúry sú Slováci špinavý.
Pýtal sa nás, čo podľa nás charakterizuje Slovensko a Slovákov. Jedna z prvých odpovedí: Tatry, potom halušky a niekto dokonca zakričal Zvolen, na čo spolužiak, ktorý má rad hokej, nezareagoval práve príjemne. A profesor do toho zabil, že Slováci sú špinavý, pretože šetria...
Ďalej sa spytoval, či sme hrdý, že sme Slováci. Dosť z nás sa prihlásilo, no keď sa niekto spýtal profesora, či je on hrdý na svoj pôvod, tak odpovedal, že nie. A k nemu sa pridalo aj pár ďalších študentov.

Práve ľudia ako náš profesor umenia ťahajú Slovensko ku dnu. Keď Slovensko tak nenávidia, prečo tu ešte sú? Keby sa všetci aspoň trochu zaujímali o Slovensko, hneď by sa tu žilo lepšie. Bez ohľadu n okolnosti.

Učenie sa

10. listopadu 2015 v 14:50 | Passe |  Nedeľné rozjímanie
Dosť ma zmiatlo, keď sa moja mamina spýtala ďalšieho rodinného príslušníka, či sa učil. Podotýkam, že mu bolo asi sedemdesiat.
Je úplne prirodzené, že sa ľudia učia aj celý život, ale, keď počujem ako sa na to pýtajú starších, je to pre mňa dosť prekvapivé.
To väčšinou nám, študentom, hovoria, že sa máme učiť. A nezabúdajú dodať, že sa nevieme učiť, že to ani nerobíme a veľa ďalších zbytočných vecí, ktoré nás nezaujímajú.
Trištvrte našej triedy by sa vás spýtala: "Načo sa máme učiť? My chceme žiť." Z tej jednej tretiny, čo zostala by vám polovica nevedela odpovedať prečo sa nechcú učiť, iba posledných päť študentov by vám povedalo, že aj tak všetko zabudneme. A polovicu Z toho, čo nám tlačia do hláv, v živote ani nepoužijeme, ak keby sme si to zapamätali.
Posledná fáza učenia je reštart, čiže zabudnutie. Žeby ďalší dôvod, prečo by sme mali zhodnotiť, čo sa budeme učiť?

Taliansko - Deň 3

5. listopadu 2015 v 20:40 | Passe |  Jackov cestopis

Mesto Bologne

Na tretí deň bola naplánovaná obhliadka mesta. To bola vec, na ktorú som sa tešila najviac, už od prebudenia.
Na raňajkách sme nešetrili. Ale bolo ešte treba pobaliť izby. Pobrali sme čo sme mohli. Mydlá, šampón, nejakú hubku na topánky, pero a papiere so značkou hotela, dezinfekciu atď. Úplne sme to tam vybielili.
Začali sme neďaleko centra mesta. Nedivila by som sa, keby po celom meste išli jednosmerky. Do tých uličiek sa viac áut ani nezmestilo. Nič zaujímavé sme nevideli dokým sme nedošli k vežiam, ktoré symbolizujú mesto. Jedna z veží bola nakrivo. A tá vyššia bola prístupná pre verejnosť, tak sme vyšli hore po 398 schodoch. Asi taký bol počet. No schodisko bolo veľmi úzke, takže sme sa sem tam museli potlačiť, aby ľudia prešli dole a my mohli pokračovať smerom hore. Asi trikrát sme si mysleli, že schodisko sa už končí a potom ďalšia várka schodov. Aspoň, že aj cestou hore bolo niekoľko okien, aby sme vedeli ako vysoko asi sme. A v niektorých oknách boli dokonca nahádzané drobáky. Reakcia Slováka, keď to uvidí: "Ber!"
Aspoň, že výhľad za tú cestu stál. Bolo nádherne vidieť celé mesto. Pekne sa dala rozlíšiť starú časť mesta, ktorá vyzerala ako z 19. storočia, od moderných domov, ktoré obkolesovali staré domy a úzke uličky.
V starej časti by sa dalo nájsť aj dom, ktorý predtým mohol slúžiť ako radnica, či starú arénu alebo štadión, strážne veže a kadejaké iné domy, ktoré mohli slúžiť pre verejnosť kultúrne alebo súdne.
Moderná časť mesta ma ani nezaujímala. Veď podobné veci vidím každý deň.
Keď sme mali taký pekný výhľad na mesto, tak sme si aj pozreli trasu nášho výletu. Automaticky ideme tam, kde je najviac ľudí.
Kostol od veží nebol taký vzdialený. No aj tých pár metrov nám trvalo asi štvrť hodiny. Pretože mamina a René sa jednoducho museli pozrieť do toho Apple-u. Bez toho by asi nevydržali.
Konečne sme prešli uličkou s milión obchodmi, kde sa každý druhý moderný obchod nachádzal v starých múroch so svietiacim pútačom priamo na hradbách. Ak si niekto myslí, že si títo ľudia ničia vlastnú minulosť, tak má pravdu. No niečo si napríklad vážia natoľko, že to strážia policajti. Dvaja, po uši ozbrojený chlapi, ktorý by vám to dobre napálili, keby ste sa o niečo pokúsili.
No vstúpiť nebránili nikomu. Kvôli tým policajtom som sa bála fotiť, ale keď tam začali pobehovať ľudia s mobilmi v ruke, tak to asi nevadí. Spravila som len jednu fotku toho, čo sa mi páčilo najviac. A sviečky v ohromnom počte to neboli. Práve prebiehala omša a ten oltár tak nádherne svietil, že...
Každý kto chcel si mohol zapáliť sviečku, a keď nás bolo tak veľa pri jednom vstupe a skoro každý si zapálil sviečku, tak si môžete to množstvo plamienkov len predstaviť.
Chvíľu od kostola sa ešte nachádzala podľa mňa veľmi sexistická fontána. To asi kvôli anjelom, ktorých moja mamina okomentovala, že si obchytkávajú prsia alebo za to mohol pravdepodobne Poseidón. Aspoň si myslím, že na vrchole celej fontány to bol on, kto tam bol úplne nahý s trojzubcom v ruke. Hoci by sa mal podľa Rímskej mytológie volať inak, no neviem ako.
Od kostola sme sa už len snažili nájsť parkovisko, kde bolo naše auto. A našli sme ho celkom náhodou. Už sme si mysleli, že sme sa stratili, pozerali sme do Google mapy. Určili sme smer akým máme ísť a o niekoľko krokov sa pred nami otvorila ulička, ktorá nám prišla akási známa. Bolo to presne tá, kde máme auto. A ani nevieme ako sem sa k nej dostali.

A ďalšie prekvapenie na záver. Keď sme odchádzali, pred chrámov, kde bolo parkovisko sme si všimli fotenie modelov a modeliek. Samozrejme sarkastický Slováci: "To si nevedeli nájsť hrdzavejšie dvere?"

Cesta späť


Cesta späť bola taká istá ako tam, ale išli sme od obeda do polnoci. Cestou tam to bolo od polnoci. No malo to za následok aj niečo iné.

Taliansko - Deň 2

3. listopadu 2015 v 20:46 | Passe |  Jackov cestopis

Raňajky

Na raňajky sme kvôli chalanom prišli skôr než sme museli. Mysleli sme, že sa tam mame okolo siedmej stretnúť, no po chvíli, keď sme prišli ku ich izbe, otvoril nám strapatý René. Mohli sme spať dlhšie. No čo už.
Ale malo to aj výhody, nikto v jedálni nebol. Takže sme na seba mohli kričať cez celú jedáleň v našom jazyku a nikto na nás nehádzal divné pohľady.
Mamina sa ešte nemohla poriadne najesť, bála sa, že si zničí formu, tak som jedla len ja. Pretože tie dva lyžičky vločiek, čo si dala, nerátam za jedlo.
Lenže vždy, keď vidím švédske stoly, jedia mi hlavne oči. Mám už nejaké skúsenosti s takýmto podávaním jedla, preto mám pred ním rešpekt. Lebo raz, keď sme boli v Chorvátsku, som si nedal pozor, čo jem a skončilo to dvojdňovým vyprázdňovaním čriev v posteli, ale z horného konca.
Tak som si radšej dala ako mamina tiež niečo malé. No nie zas také malé ako ona. Hladovať sa mi nechce.

Príprava na súťaž

(všimnite si, že tento muž má na tvári roztečenú farbu)
Vedeli sme, že mamina kategória začína až po štvrtej hodine, teda sme mali kopu času. Využili sme ho každý inak. Keďže sme v "šatni" mali veľký projektor, na ktorom sa prehrávali preteky mamina a ostatný kulturisti pozerali priebeh súťaže. Ja som, podľa mňa, využila čas lepšie a prespala som dve kategórie. Hoci sa na tých stoličkách nespalo až tak dobre ako v posteli.
Ale prešli sme si aj stresovými momentmi, nebola to len pohoda.
Tak napríklad sme mamine úplne museli zotrieť farbu, aby ju mohol natrieť niekto iný a lepšie. My sme to spravili akosi fľakato.
Chvíľami som pozorovala aj iných kulturistov. Opakovali stále len štyri činnosti. Jedli, cvičili, natierali sa farbou a ležali. Nič iné sa tam ani robiť nedalo.
Behať hore dole som začala, až keď na pódium vystúpil Peťo, jeden z našich slovenských kulturistov. Výsledok Peťovej kategórie bol prekvapivý. Mysleli sme si, že máme medailu na dosah, no rozhodcovia sa rozhodli, že cenu dajú domácemu. Hoci mal Peťo formu a viac hmoty, rozhodlo sa v prospech Taliana.
Zvedavá som bola na deti. Ako svoju kategóriu s názvom Fitness Children zvládnu osem ročné decká. A zostala som prekvapená, keď jedno z malých dievčat predviedlo sideflip. Nebolo zvláštne, že nakoniec to isté dievča vyhralo prvé miesto. Ale najviac ma zaujímala kategória Physically Challenge. To sú postihnutý.
Na Majstrovstvách Slovenska sa do tejto kategórie prihlásili traja kulturisti. A ten, ktorý vyhral u nás na Slovensku bol aj na Majstrovstvách Európy, no nevyhral. Prvý bol istý pán na vozíčku z, pre mňa, neznámej krajiny. Bolo vidieť, že si svojich pätnásť minút slávy poriadne užíva.
Peťo súťažil ešte v kategórii Body Building muži kde to tiež vyzeralo na pekné umiestnenie. Nakoniec skončil tretí.
Mamina šanca
Hneď po BB muži, prišli na rad Done Physique alebo Miss Physique, kde bola mamina. Boli s Reném dohodnutý, že na ňu bude kričať, čo má robiť. Nevie totiž po anglicky. Ešteže nám nerozumejú, no keď už René kričal každé slovo, ktoré uznal za vhodné, ozvalo sa niekoľko ďalších Slovákov v hľadisku. A bolo ich viac než som čakala.
My, Slováci, sme všetci očakávali, že mamina skončí na prvom možno druhom mieste. Ja osobne som očakávala druhé až tretie miesto. No všetkých prekvapilo, keď maminu posadili na štvrté miesto. Bolo jasné z jej tváre, že je sklamaná. Vraj neprišla do Talianska, preto, aby bola štvrtá. Už ďalej nechce súťažiť, ale toto hovorí po každej súťaži. Či už vyhranej alebo prehranej. Ale mám pocit, že teraz to myslela vážne. No na Slovensku sa jej podarilo vyhrať, takže možno predsa ešte niečo bude.

Švédske stoly po taliansky

Po súťaži sme ešte v hoteli mali zaplatené švédske stoly. Očakávali sme dlhý stôl, na ktorom sú položené misy všetkých veľkostí a ohromného počtu. Ale namiesto slovenského štandardu sme videli len veľa okrúhlych stolov, z ktorých už bola väčšina obsadená. Tak sme sa usadili prekvapený (aspoň ja som bola) a čakali, čo sa bude diať.
















Po chvíli nám doniesli prvý z piatich chodov. Boli to
(nečakane) cestoviny. Omietli sme, hoci to voňalo nádherne. Ale
Mamina už bola pomaly zúrivá, chcela mäso. Síce nemá rada mastné, ale po trojmesačnej hladovke už chcela všetko. Okrem cestovín. očakával som, že čoskoro donesú niečo poriadne. Ako druhý chod boli takisto cestoviny. No teraz sa už nepýtali či chceme. Jednoducho nám nabrali. Mamina cestoviny nemá rada, no mne chutili. A pokiaľ išlo o Peťa, ten zjedol všetko čo priniesli.
























Ako ďalší chod nám našťastie priniesli mäso, ale bol to tenký plátok niečoho čo mi pripomínalo sivú slaninu. Štvrtý chod bol zeleninový šalát (výhra pre niekoho kto nenávidí zeleninu) a piaty chod bol maličký koláčik, ktorý chutil ako sladká smotana a bol ozdobený čučoriedkami a ríbezľami. Mamin komentár: zašpinený tanier. Ešte nejaké víno, voda, káva a máme švédske stoly po taliansky.