Taliansko - Deň 3

5. listopadu 2015 v 20:40 | Passe |  Jackov cestopis

Mesto Bologne

Na tretí deň bola naplánovaná obhliadka mesta. To bola vec, na ktorú som sa tešila najviac, už od prebudenia.
Na raňajkách sme nešetrili. Ale bolo ešte treba pobaliť izby. Pobrali sme čo sme mohli. Mydlá, šampón, nejakú hubku na topánky, pero a papiere so značkou hotela, dezinfekciu atď. Úplne sme to tam vybielili.
Začali sme neďaleko centra mesta. Nedivila by som sa, keby po celom meste išli jednosmerky. Do tých uličiek sa viac áut ani nezmestilo. Nič zaujímavé sme nevideli dokým sme nedošli k vežiam, ktoré symbolizujú mesto. Jedna z veží bola nakrivo. A tá vyššia bola prístupná pre verejnosť, tak sme vyšli hore po 398 schodoch. Asi taký bol počet. No schodisko bolo veľmi úzke, takže sme sa sem tam museli potlačiť, aby ľudia prešli dole a my mohli pokračovať smerom hore. Asi trikrát sme si mysleli, že schodisko sa už končí a potom ďalšia várka schodov. Aspoň, že aj cestou hore bolo niekoľko okien, aby sme vedeli ako vysoko asi sme. A v niektorých oknách boli dokonca nahádzané drobáky. Reakcia Slováka, keď to uvidí: "Ber!"
Aspoň, že výhľad za tú cestu stál. Bolo nádherne vidieť celé mesto. Pekne sa dala rozlíšiť starú časť mesta, ktorá vyzerala ako z 19. storočia, od moderných domov, ktoré obkolesovali staré domy a úzke uličky.
V starej časti by sa dalo nájsť aj dom, ktorý predtým mohol slúžiť ako radnica, či starú arénu alebo štadión, strážne veže a kadejaké iné domy, ktoré mohli slúžiť pre verejnosť kultúrne alebo súdne.
Moderná časť mesta ma ani nezaujímala. Veď podobné veci vidím každý deň.
Keď sme mali taký pekný výhľad na mesto, tak sme si aj pozreli trasu nášho výletu. Automaticky ideme tam, kde je najviac ľudí.
Kostol od veží nebol taký vzdialený. No aj tých pár metrov nám trvalo asi štvrť hodiny. Pretože mamina a René sa jednoducho museli pozrieť do toho Apple-u. Bez toho by asi nevydržali.
Konečne sme prešli uličkou s milión obchodmi, kde sa každý druhý moderný obchod nachádzal v starých múroch so svietiacim pútačom priamo na hradbách. Ak si niekto myslí, že si títo ľudia ničia vlastnú minulosť, tak má pravdu. No niečo si napríklad vážia natoľko, že to strážia policajti. Dvaja, po uši ozbrojený chlapi, ktorý by vám to dobre napálili, keby ste sa o niečo pokúsili.
No vstúpiť nebránili nikomu. Kvôli tým policajtom som sa bála fotiť, ale keď tam začali pobehovať ľudia s mobilmi v ruke, tak to asi nevadí. Spravila som len jednu fotku toho, čo sa mi páčilo najviac. A sviečky v ohromnom počte to neboli. Práve prebiehala omša a ten oltár tak nádherne svietil, že...
Každý kto chcel si mohol zapáliť sviečku, a keď nás bolo tak veľa pri jednom vstupe a skoro každý si zapálil sviečku, tak si môžete to množstvo plamienkov len predstaviť.
Chvíľu od kostola sa ešte nachádzala podľa mňa veľmi sexistická fontána. To asi kvôli anjelom, ktorých moja mamina okomentovala, že si obchytkávajú prsia alebo za to mohol pravdepodobne Poseidón. Aspoň si myslím, že na vrchole celej fontány to bol on, kto tam bol úplne nahý s trojzubcom v ruke. Hoci by sa mal podľa Rímskej mytológie volať inak, no neviem ako.
Od kostola sme sa už len snažili nájsť parkovisko, kde bolo naše auto. A našli sme ho celkom náhodou. Už sme si mysleli, že sme sa stratili, pozerali sme do Google mapy. Určili sme smer akým máme ísť a o niekoľko krokov sa pred nami otvorila ulička, ktorá nám prišla akási známa. Bolo to presne tá, kde máme auto. A ani nevieme ako sem sa k nej dostali.

A ďalšie prekvapenie na záver. Keď sme odchádzali, pred chrámov, kde bolo parkovisko sme si všimli fotenie modelov a modeliek. Samozrejme sarkastický Slováci: "To si nevedeli nájsť hrdzavejšie dvere?"

Cesta späť


Cesta späť bola taká istá ako tam, ale išli sme od obeda do polnoci. Cestou tam to bolo od polnoci. No malo to za následok aj niečo iné.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama