Prosinec 2015

Večera a la babka

31. prosince 2015 v 20:02 | Passe |  Denník (ako u psychológa)
Každý rok na Silvestra sme pred telkou a pozeráme Silvestrovský program. No odkedy bývame v Medzibrode nás častejšie volajú babka a dedo k nim. Aj dnes nás zavolali na slávnostnú večeru a nikoho z nás to nepotešilo. Máme radi svoj kľud a vážime si ho hlavne na sviatky.
A keď sme si mysleli, že len prídeme, najeme sa a odídeme, príde telefonát, že nech už prídeme, treba vypražiť rezne.
Keď nás už volali tak si aspoň sami mohli pripraviť jedlo a nie, aby im to pripravila mamina. Ak k tomu ešte pridám dedov hlas (volume 296) a témy ako politika a ešte k tomu dedovu tvrdohlavosť, tak máme zarobené na celkom "zaujímavý" večer.

R.I.P. sa ruší

29. prosince 2015 v 20:53 | Passe |  Denník (ako u psychológa)
Pred štyrmi dňami, teda 25. 12. 2015 sme naposledy videli našu mačičku Sneaky.
Na ďalší deň nám mamina so slzami v očiach oznámila, že už neprišla. Myslela si, že už je po nej. Večer bol taký tichý, až som sa bála prehovoriť. Vedela som, že mamina má slzy v očiach po celý deň. Aj ďalší deň a ďalší. Ja som mačku až tak rada síce nemala, ale aj tak ju beriem ako živého tvora, ktorý prišiel o svoj život inak, ako prirodzeným spôsobom. Inak povedané: aj ja som si poplakala.
V jednu noc sa nám dokonca o nej snívalo. Mne sa snívalo, že sa hrá pod stoličkou s visiacim kúskom plachty. A mamine sa zdalo, čo si Sneaky musela prežiť potom ako sa stratila. Ešte v našej dedine ju vystrašila petarda alebo niečo, čo tak znelo. Zabehla do lesa, kde ju naháňal vlk a musela sa vyhnúť aj sokolovi. Z lesa ju to vypľulo niekde pri Hiadeli, čo je odtiaľto 4 km. Potom našla cestu a nejakým zázrakom sa dostala späť do našej dedinky a späť domov.














Dnes sme už ani neverili, že by žila. Ale predsa. Susedka nám zaklopala na dvere, s tým, že už jej vadí ako furt tá mačka mňauká, pretože ju nechceme pustiť dnu.
Mamina hneď tanec po celom dome a jedlo do misky. Sneaky prišla taká hladná a vychudnutá, že zjedla 2 misky jedla. A určite by toho zjedla aj viac, keby sa jej mamina nebála dať viac, aby jej neprišlo zle.

Večer, ako sa patrí

29. prosince 2015 v 19:49 | Passe |  Denník (ako u psychológa)
Ja často nechodím von, preto je mi mimoriadne zvlášne prežiť niečo podobné. Mám síce 16, ale nikdy nechodím na párty oslavy, kde sa nachádza alkohol alebo čokoľvek, kde je etanol.
Celý večer začal hokejom. Oco mal narodeniny, tak som s ním išla fandiť bystrickým baranom.



















Po hokeji som ešte mala kopu času, čiže som sa pustila za
maminou, ktorá mala stretnutie so svojimi spolužiačkami
zo strednej školy. Kúpili sa čipsy (akože večera) a vypili štyri punče, čo mamine stačilo, aby jej všetko v hlave plávalo.


















Nasmiali sa a išli sme ku jednej zo spolužiačok Maríne, počkať kým nám príde vlak. Ponúkla nám svoje medovníky, perníky, koláče, čo vyzerali ako z cereálii a veľa ďalšieho... Bolo tomu ťažké odolať, lebo ja večer nerada jem sladké. Keď už tak ráno alebo cez deň. Tak sme to vyriešili tak, že som si zabalila domov.
Keď už sme sa tešili domov a išli na vlak, hneď ako sme prišli na stanicu, zistili sme, že náš vlak odišiel pred štyrmi minútami. Nešiel 43 ako sme si mysleli, ale už 33. Takže ďalšiu trištvrtehodinu som strávila na lavičke vo vnútry stanice a mamina, nadávaním sama na seba, že si neoverila, kedy vlak odchádza.
Nakoniec po nás prišiel brat.

Pod stromčekom

27. prosince 2015 v 17:16 | Passe |  Denník (ako u psychológa)
Pod stromčekom sa dá nájsť všetko možné, ale aj nemožné. Napríklad minulý rok sme si často fotili pod stromčekom nášho psíka Ronyho. Často sme sa tam pozerali, tak si asi myslel, že keď si tam ľahne tak si všimneme aj jeho. A celkom sa mu to podarilo. No teraz tam nebolo nič iné ako darčeky. Vždy, keď mi mamina zakričí do izba, že pre mňa má prekvapenie, začnú sa mi triasť kolená (obrazne povedané). Preto som si darčeky ani nerozbaľovala, musela to urobiť mamina a iba mi podala, to čo v nich bolo.
Bola som ušetrená od oblečenia typu ponožky, svetre atď. No nie od každoročného kozmetického darčeka: šampón a sprchový gél. Aspoň, že moja krstná mama a teta v jednej osobe vie, ktorú kozmetiku má kupovať. Kupuje nám niečo tohoto druhu na každú príležitosť, ale akoby vedela, čo presne potrebujeme. Mamine kúpila jej obľúbenú značku kozmetiky a mne s odmasťovacou funkciou.
Začala som tými menej "wau" darčekmi, no teraz pokračujem darčekmi, s ktorými by som aj spala.

Niekoľko z nich som dostala ešte dnes, keď som bola pri starkej. Dostala som kaligrafické perá a malý vankúšik s koníkom, ktorý mi pripomína poníka.
Ale o najlepšom darčeku som vedela už niekoľko týždňov vopred. Dokonca sa mi o ňom snívalo presne na Štedrý deň. Je to malý kožený zápisník. Budem ho používať na svoje cesty mimo Slovenska, vyzerá byť presne na toto určený.

Predvianočná generálka

21. prosince 2015 v 13:50 | Passe |  Denník (ako u psychológa)
Už zajtra by sme my, všetky prvácke triedy, mali vystupovať na Vianočnom večierku, ktorý sme sami zorganizovali.
Dnes bola generálka a vyzeralo to chaoticky. Celé to mal na starosti 16 ročný chalan, takže ho nikto nebral vážne.
Asi tak to vyzerá, keď dáte deťom na starosti večierok. Ale na GASku je to tradícia. Tak ako kabu alebo stužková.
No určite nebudeme mať horší večierok, ako terajší druháci minulý rok. Na to nik nespomína s úsmevom.
Ten chalan, Jakub, je v týchto veciach ako doma. Aspoň mi tak prišiel, keď sme sa spolu stretli a plánovali čo a ako. No mladý si iba ťažko vydobijú pozornosť. Hlavne, keď mal dať dokopy tri triedy. Ja som mala na starosti tú štvrtú, béčku.
To síce tiež nebolo med lízať, ale aspoň niektorí majú v našej triede hlavu a nejako sme sa z toho "vykričali". Áno, vykričali, aby sme sa vôbec v tom hluku počuli.
Vytvorili sme dve reklamy (Tesco mobile, Čože je to 50) a nacvičili sme paródiu na Mrázika. Aj keď "nacvičili" je asi silné slovo.

Susedské vzťahy

1. prosince 2015 v 22:06 | Passe |  Nedeľné rozjímanie
Odkedy sme sa presťahovali do domu, naše vzťahy so susedmi sú viac nabrúsené. A z každej strany je to iná povaha, iné správanie a iné reakcie.
S jedným so susedov máme, teda mamina má, veľmi zlé vzťahy. Neustále nám robí naschvály. Začalo to, keď môj brat zastavil na "jeho" mieste. Hoci to miesto nebolo nikoho. Nemal ho rezervované ani nijak zaplatené. To miesto nepatrilo jemu. Ale keďže tam stojí pravdepodobne furt, nejak si ho privlastnil.
Kvôli tomu raz stál mamine pred bránou, tak, aby nemohla autom výjsť. Keby tam stál o pätnásť minút dlhšie, tak by pravdepodobne zavolala policajtov, aby odtiaľ zmizol. To by sa tento konflikt už vyvŕšil na maximum.
Na druhej strane plota bol človek, ktorého si nevieme vynachváliť. Voláme ho Števko a vždy, keď sme na záhrade, buď sa nám prihovorí lebo ak pracujeme hneď sa ženie pomôcť nám.
Keď mi mamina kázala, aby som pohrabala lístie, hrabala som asi desať minút a už sa mi cez plot prihováral Števko. Doniesol si hrable a vrece, do ktorého sme lístie dali. Neskôr som to povedala mamine a ona doniesla susedovi niečo ako poďakovanie. Väčšinou nejaké koláča, jedlo alebo pochúťky. Takto si robíme navzájom dobre. Raz len z dobrej vôle, potom ako poďakovanie, ďalej sa on chce nám zase poďakovať atď.

Ako dve misky váh na každej strane plota.