Srpen 2016

Testovanie pravej ruky aneb žiadne fotky - Vodice a Krka

3. srpna 2016 v 17:40 | Passe |  Jackov cestopis
Cesta tam bola perfektná, čo sa o ceste späť povedať nedá, ale to predbieham.
Vo Vodiciach sme sa ocitli už druhýkrát. Aj tak ma to ešte neomrzelo. Nestihla som si pozrieť celé mesto a nestihla som to ani tento rok. Nie kvôli tomu, že by mesto bolo nejak obrovské, ale kvôli mojej lenivosti. Prišlo mi jednoduchšie ľahnúť si k moru a spať.
Jediný aktívny deň bol, keď sme išli do Národného parku Krka. Loď odplávala okolo deviatej a mali sme dve hodiny na to, aby sme si poobzerali dva centimetre otvoreného mora.

Viac z nášho úhlu pohľadu nebolo vidieť.
nazvala Korytnačka. Problém bol v tom, že ho bolo vidieť iba v jedinej medzere medzi ostatnými ostrovmi.Ale všimla som si súostrovie, ktoré som
Ak ste sa pozreli cez inú medzeru, bolo vidieť iba pancier. A ten samostatne od hlavy vyzeral ako torta.

Cestou späť som si všimla, že moju Korytnačku
vidieť cez medzeru v ostrovoch, ktorá bola najbližšie k tejto bóji? Je to bója? Neviem, dajme tomu, že je to bója.

Takže ak by ste niekedy chceli vidieť Korytnačku, choďte k tejto bójke.
Prešli sme okolo nejakej pevnosti, mesta Šibeniky a okolo jaskyne s názvom Hitlerove oči. Aspoň myslím, že to bola ona.
Často sme videli pri brehoch veľa farebných bójí. Vraj tam pestovali lastúry. Ale netuším či tie na jedenie alebo perlorodky.

Nemali doriešený čas obeda. Obed podávali polhodinu predtým ako sme mali z lode vystúpiť. Dve ryby neviem zjesť za polhodinu a myslím, že nie som jediná.
V Krke môžete robiť dve veci. Prejsť krajinu, ktorá vyzerá ako zaseknutá v čase alebo sa kúpať na konci vodopádov. My sme sa radšej prešli, keďže voda bola preľudnená.
Celý čas sa prechádzate po mostíkoch nad vodou, sledujete ryby, sem-tam aj kačky a kačiatka a ak máte bystrý zrak a kvapku trpezlivosti, všimnete si aj žaby. Niekoľkokrát sa vám naskytne taký pohľad, že budete chcieť skočiť do vody a stať sa rybou. Prípad môjho otca.
Ale na to najkrajšie si budete musieť počkať až na poslednú tretinu cesty. Výhľad z filmu Poklad na striebornom jazere. Lenže sa k nemu musíte doslova prestrkať. Tu sa ukázala výhoda mojej maličkosti.
Po návrate späť na súš sme s otcom vyzerali ako paradajky. Spálený. Oco mal červenú tvár a biele čelo, kvôli šatke, ktorú mal nonstop na hlave a ja som skončila so Sauronovým okom na chrbte a za to môžu šaty z Brna s vetraním na chrbte. A to všetko iba preto, že sme sa ráno zabudli natrieť.
Každý deň sme boli minimálne raz za deň v meste. Či už v noci alebo ešte za denného svetla. Našli sme pár zaujímavých vecí. Aj keď asi je divné nazývať zmrzlinára vecou. Dokázal rýchlo a zábavne naberať zmrzlinu. Nič....nezáujem... Ak zaujmete ľudí naberaním zmrzliny, tak na tom asi niečo je...
Žongluje s ňou, keď ľuďom podáva ich kornútik s pochúťkou, zľaknete sa, zmrzlina padá, ale nespadne. Bol to trik. Zmrzlinár totiž so svojím divadlom ešte neskončil. Okrem toho robí zo zmrzliny umelecké diela v tvare Pinocchia a ďalších... Prekvapilo ma, keď som ho počula vysloviť niekoľko slovenských slov. A nie len slovenských... Zdá sa, že už má akú takú skúsenosť prácu vykonáva už nejaký ten piatok.
Ďalšia zaujímavosť, ktorú sme našli náhodným prechádzaním mesta. Cukrovinky. Ale nie len tak nejaké cukrovinky. Toto boli pirátske cukrovinky. Sladkosti v sudoch a truhlách, na stenách pirátske lode a tiež Čierna brada. Niet pochýb o tom, že to bol on.
Otcovi aj mne svietili oči od radosti, keď sme uvideli, že vchádzame do sladkého raja. Nie je prekvapením, že sme začali plniť papierové sáčky sladkosťami. Zobrali sme si čokoládové guličky s kokosom uprostred, jahodovú penu, niečo, čo vyzeralo ako maliny a černice a ešte, moje najobľúbenejšie, pelendreky. A po zaplatení som dostala ešte lízanku zadarmo. :D
Týždeň pri mori mi úplne stačila už som sa tešila domov. Väčšina so mnou nesúhlasila. Ešte by zostali o týždeň viac. Im zrejme tie teploty neprekážali, ale mňa zabíjali.
Pri balení bol chaos ako pri každom balení. Nad tým s otcom vždy krútime hlavami. Čo je na tom stresujúce? Horšie je, že keď je niekto okolo mňa nervózny, znervózňuje to aj mňa. Prekliata empatia.
Keďže sa mi páčila cesta tam, tešila som sa aj na cestu späť. Nebol dôvod radovať sa. Po prvej hodine zo mňa vyšla moja večera nie práve príjemným spôsobom, zlyhávala mi predstavivosť, čiže sa cestovanie stalo nepríjemným a do toho sa ešte ozval mechúr. Ešte sa mi nestalo, že by som sa tešila na koniec cesty. Mám radšej cestu ako samotný cieľ.

Jack a Divná pani - V Banskej Štiavnici

3. srpna 2016 v 14:47 | Passe |  Jackov cestopis
Neočakávaný výlet do Banskej Štiavnice. Prečo odmietnuť?
Mali sme tam iba pozrieť nejaký obchod a byt. No keď už sme tam, tak sa aj trochu prejdeme po meste.
Ale najprv práca... Zmerať rozmery bytu v budove, ktorá mi pripadala ako umelecký raj. Byt bol v štádiu stavania nových stien. V minulosti to vraj bola jedna obrovská izba a dnes sú to štyri podlhovasté a úzke.
Či už pred domom, v dome alebo na schodisku, všade boli porozkladané veci od výmyslu sveta. Niekto by to nazval smeťami alebo skládkou. Pre umelca je to však raj na zemi. Toľko predmetov, síce starých, ale mali svoje čaro. Plno obrazov na stenách, pričom v každom disponoval nejaký vodný vták, uprostred točitého schodiska visel obrovský veniec s kvetmi, pred vchodom do budovy je postavený prístroj na neznámu funkciu, ale jeden pán sa čudoval, že v ňom sú súčiastky z motorky a iných vecí...
Celé mi to dávalo inšpiráciu k jednému z mojich príbehov odohrávajúci sa v 17. storočí.
Po takomto "nádhernom" priestore sme sa išli osviežiť do ešte "krajšieho" priestoru a miesto s názvom Divná pani. Neviem či je to reštaurácia, kaviareň, krčmou by som to určite nenazvala. Dali sme si tam koláčik, minerálku a užívali si ďalší "neporiadok" vo výklade tejto kaviarne(?). Bicykel, statív, nejaké figuríny, sochy, šijúce stroje, pripevnené k stolíkom atď. A toto bola iba terasa Divnej pani. O niekoľko metrov ďalej boli skutočné, vnútorné priestory, ktoré boli preplnené, takže sme tam nemohli ísť. Prečo myslíte, že boli preplnené? :D
Vedeli ste, že Banská Štiavnica je mestom umelcov?
Ešte malý výlet po meste:
A na starý hrad:
Posledná zastávka v obchode, ktorý by bol ako keby pokračovaním Divnej pani a schodiska. Ale tu bolo vidieť, že každá vec mala svoje miesto. Nebol to neporiadok, malo to systém. Keď také niečo nevidíte často, tak vám to môže pripadať prekrásne, ale možno keby sme sa na to pozerali každý deň, zobúdzali sa na takom mieste, žili v podobnom prostredí, mohlo by z toho ľuďom aj preskakovať. Možno máme dôvod, prečo niečo také vidíme iba v obchodoch. Ja som nevidela nijakú podobnú domácnosť. Žiadna dokonalosť.

V Blave s Jackom (a otcom)

1. srpna 2016 v 17:31 | Passe |  Jackov cestopis
Z výletu na Kráľovu hoľu sa stal výlet do hlavného mesta Slovenska.
Nemali sme nijaký plán kade pôjdeme. Môj jediný bod záujmu bol Dunaj, a preto sme našli najbližšiu mapu a tipli si smer. Išli sme podľa mojej "GPS-ky", hoci oco by išiel opačným smerom. Chcel si aj vsadiť na smer, ktorým sme išli, ale ja idem vždy na istotu. Istá naším smerom som bola, až keď sme mali na dohľad Bratislavský hrad.
Dostať sa na miesto, ktoré máte celý čas na očiach nie je až taký problém, iba ak k nemu vedie cesta hore kopcom. Tú sme rýchlo prešli a pri prvom krajšom výhľade som vybrala svoju figúrku s mojím najobľúbenejším mužským menom a vytvorila som jeho prvú fotografiu. S bratislavským ufom.

Prešli sme hradné záhrady, hoci podľa mapy pri hrade mal vyzerať ako obyčajný, dlhý, zelený trávnik, na ktorom sa v minulosti mohli konať všelijaké veselice, plesy a turnaje, prestavaný v dnešnom stave vyrážal dych.
Chceli sme vidieť lepší výhľad ako predtým, preto sme prešli k Parlamentu. Mňa nezaujímal výhľad tak ako hrad. Z miesta, kde sme stáli ho bolo pekne vidieť. Takto:
Posedenie tiež nezaškodilo. Či už s Kofolou alebo pivom.
Ešte sme sa flákali po starom meste, okolo Dunaja a Eurovei. Oco vraj stretol aj speváka skupiny Vidiek. Takmer sa sním zrazil vo dverách nejakej reštaurácie.
Po obede pri Dunaji si oco dal šlofíka niekde pod stromom.
Pri Dunaji.
A mohli sme ísť späť na železničnú stanicu. Problém bol, že sme ju nenašli. Zmeškali sme dokonca vlak o 18. hodine. Prešli sme cez Ružinov až ku Hraničnej 17, kde sme si zavolali Taxi ku krčme U jašteričky. Keď už sme sa dostali ku železnici, zistili sme, že sme od nej boli asi dve ulice a potom sme zle odbočili. Tak sme sa dostali do Ružinova.
Stihli sme vlak o 20. a domov sme prišli až okolo 23. možno až o polnoci. Takže sme boli dlhšie než by sme boli na Kráľovej holi.