Září 2016

Pascalov a Archimedov zákon

22. září 2016 v 23:22 | Passe |  V škole
Vždy sa sťažujem na prírodné predmety, aké sú ťažké a učíme sa ich do hĺbky. Fyzikálne zákony síce nie sú hĺbka, ale aj tak im "občas" úplne nerozumiem.
Moja myseľ funguje na základe farieb, grafov a obrázkov. Ľahšie si veci zapamätám, keď si ich predstavím. Som teda vizuálny typ. Takže ak si to nakreslím, lepšie sa mi to vryje do pamäte.


Uvidíme, či to pomôže na písomke.

Prestávkoví bezdomovci

19. září 2016 v 15:22 | Passe |  Denník (ako u psychológa)
Na konci minulého školského roka sme žiadali o zmenu triedy. Samozrejme niektorí nesúhlasili, ale každý mal pre zmenu triedy svoje dôvody.
Presťahovali sme sa bližšie k átriu, priamo vedľa kabinetu našej triednej. To nebol až taký problém. Možno by to bol problém, keby sme sa v tej triede učili, ale rozvrh nám prisúdil kadejakú triedu, len nie tú našu. Ani prestávky tam nemôžeme mať, lebo sa tam nasáčkujú žiaci z iných tried, ktorí tam majú vyučovanie. My sa premiestňujeme do odborných učební, ktoré sú takmer vždy cez prestávky zamknuté. Takže sa z nás oficiálne stali bezdomovci.
Iste, že nie vždy je každá trieda, do ktorej ideme zamknutá, ale aj tak sme na chodbe častejšie než by sme chceli.

Fyzická vs. psychická práca

17. září 2016 v 22:17 | Passe |  Nedeľné rozjímanie
Začína to brigádami, ale časom sa to prehupne do plnohodnotnej práce, do ktorej sa chce málokomu.
Ja mám to šťastie, že som si našla brigádu, ktorá je zároveň mojím hobby, ale po troch víkendoch nonstop na jarmokoch a vystúpeniach už by som pravdepodobne spravila čokoľvek, aby som nemusela ísť znova.
Ešte teraz mi ide prasknúť hlava, keď si spomeniem koľko krát som za deň povedala slovo kuvik a odpovedala na otázky typu: To je dospelé? Koľko to má rokov? A podobne.
Nikto netvrdil, že práca s ľuďmi je ľahká. A peniaze ma v takýchto prípadoch neupokojujú. To dokáže iba prechádzka so sovou na ruke a prekvapenými výrazmi okolo.
Potom je tu možnosť fňukať. Ja za jedno celodenné vystúpenie dostanem menej, než ďalší rodinný príslušník za pár hodín sťahovania. A v takomto prípade nie je jednoduché určiť, ktorá práca je ťažšia. Sťahovať nábytok nie je jednoduché, to uznávam, ale ani rozprávať sa celý deň, non stop, s ľuďmi, pričom sa vám po piatich hodinách odpovedania na otázky, zreguluje slovník na cca päť slov, nie je pre niekoho práca na celý život.
Po takomto dni už len chcem zaliezť niekam do kúta a zneviditelnieť, aby som už mala od sveta pokoj.
Sťahovanie je v tejto chvíli zástupca fyzickej práce a moje sokoliarstvo budem brať ako čisto psychickú prácu.
Čo je ťažšie? Psychická alebo fyzická práca?
Podľa toho pre koho. Ja napríklad by som sa upísala komukoľvek, len aby som nemusela pracovať rukami. No časť mojej rodiny to berie inak. Niektorých fyzická práca upokojuje a lepšie sa im pri nej premýšľa. Ale chcela by som sa rozprávať s niekým, komu je to úplne v p..... teda, je mu to jedno. Aj som takého niekoho našla. Mojich spolužiakov.
Chodíme na gymnázium, no už som sa stretla s názorom, že keď dokončí školu, pôjde si urobiť nejaký čašnícky kurz a bude pracovať v reštaurácii, možno v hoteli. Prečo je teda na škole, ako je gymnázium. To predsa mohla ísť rovno na odbornú školu alebo učňovku.
Je to z podobného dôvodu ako u mňa. Rodina. Mama chce...... oco chce........ Ale čo chce dieťa?
Myslím, že v šestnástich by sme mohli ako tak tušiť, čo chceme v živote robiť, ale rodičia si aj tak povedia, že sa rozhodneme až neskôr, čo je mimochodom omnoho lepší názor než, aby za nás rozhodli sami.
Druhá vec je rada, podľa ktorej postupujem ja. Zo základnej školy som chcela ísť rovno na žurnalistiku, ale rodina + rada od odborníka = gymnázium a žurnalistika až na vysokej.

A ako posledný ma zaujali ľudia, ktorí neustále menia prácu. Všetci máme školy, ale umožňujú nám pracovať iba v určitých profesiách, tak ako to, že istý ľudia neustále pracujú niekde inde a nájdu si novú prácu znova a znova, pričom každá z nich je úplne iná. Takého nepoznám nikoho vo svojom okolí, ale mohol by to byť zaujímavý rozhovor.

Biela slnečnica - Slnečnica ročná

13. září 2016 v 21:43 | Passe |  Denník (ako u psychológa)
Už keď nám slnečnice začali kvitnúť, zastavovali sa pri našom dome susedia aj ľudia z druhej strany obce. Boli jednoducho obrovské.

Po nejakom čase boli také veľké, že sme sa začali báť, či sa pod hmotnosťou hlavičiek nezačnú lámať. Tak sme ich priviazali.
Ale to nestačilo. Dnes po búrke sme našli dve slnečnice zlomené, tak som musela zobrať pílku a odrezať ich. No nebola to škoda.Zistila som, že sú plné už vyzretých semien. BIELYCH. Áno, aj také existujú.
Väčšina slnečníc ešte nebola úplne dozretá, ale časť výrastkov zo semienok (tie čierne časti na hlavičke) odpadla jednoduchým prejdeným rukou po semienkach.
Po asi dvojhodinovom zbieraní som naplnila tretinu veľkej misky. A to som si chcela zobrať menšiu misku.
Ďalšie zbieranie semienok plánujem na víkend. Zostáva mi už "LEN" osem stoniek.
Pokiaľ viem, slnečnicové semienka znižujú krvý tlak a pôsobia antistresovo (to by sa hodili niekomu z mojej rodiny).
Viac info:
http://plnielanu.zoznam.sk/c/1367/slnecnicove-semienka-znizuju-krvny-tlak-a-posobia-protistresujuco
http://primar.sme.sk/c/2855995/slnecnicove-semena-su-vyborne-pre-sportovcov.html
http://www.liecenie.info/zdrava-vyziva/semena/slnecnicove/

Toto som nazbierala iba z dvoch stoniek, z toho jeden mal iba jedinú malú hlavičku a druhá stonka bola druhá najväčšia.


Doma sme mali návštevu a potešilo ma, keď povedal, že takéto veľké semiačka už dlho nevidel. Čo k tomu dodať? Domáce pestovanie. A to som si myslela, že máme zlú, blatistú pôdu.