Fyzická vs. psychická práca

17. září 2016 v 22:17 | Passe |  Nedeľné rozjímanie
Začína to brigádami, ale časom sa to prehupne do plnohodnotnej práce, do ktorej sa chce málokomu.
Ja mám to šťastie, že som si našla brigádu, ktorá je zároveň mojím hobby, ale po troch víkendoch nonstop na jarmokoch a vystúpeniach už by som pravdepodobne spravila čokoľvek, aby som nemusela ísť znova.
Ešte teraz mi ide prasknúť hlava, keď si spomeniem koľko krát som za deň povedala slovo kuvik a odpovedala na otázky typu: To je dospelé? Koľko to má rokov? A podobne.
Nikto netvrdil, že práca s ľuďmi je ľahká. A peniaze ma v takýchto prípadoch neupokojujú. To dokáže iba prechádzka so sovou na ruke a prekvapenými výrazmi okolo.
Potom je tu možnosť fňukať. Ja za jedno celodenné vystúpenie dostanem menej, než ďalší rodinný príslušník za pár hodín sťahovania. A v takomto prípade nie je jednoduché určiť, ktorá práca je ťažšia. Sťahovať nábytok nie je jednoduché, to uznávam, ale ani rozprávať sa celý deň, non stop, s ľuďmi, pričom sa vám po piatich hodinách odpovedania na otázky, zreguluje slovník na cca päť slov, nie je pre niekoho práca na celý život.
Po takomto dni už len chcem zaliezť niekam do kúta a zneviditelnieť, aby som už mala od sveta pokoj.
Sťahovanie je v tejto chvíli zástupca fyzickej práce a moje sokoliarstvo budem brať ako čisto psychickú prácu.
Čo je ťažšie? Psychická alebo fyzická práca?
Podľa toho pre koho. Ja napríklad by som sa upísala komukoľvek, len aby som nemusela pracovať rukami. No časť mojej rodiny to berie inak. Niektorých fyzická práca upokojuje a lepšie sa im pri nej premýšľa. Ale chcela by som sa rozprávať s niekým, komu je to úplne v p..... teda, je mu to jedno. Aj som takého niekoho našla. Mojich spolužiakov.
Chodíme na gymnázium, no už som sa stretla s názorom, že keď dokončí školu, pôjde si urobiť nejaký čašnícky kurz a bude pracovať v reštaurácii, možno v hoteli. Prečo je teda na škole, ako je gymnázium. To predsa mohla ísť rovno na odbornú školu alebo učňovku.
Je to z podobného dôvodu ako u mňa. Rodina. Mama chce...... oco chce........ Ale čo chce dieťa?
Myslím, že v šestnástich by sme mohli ako tak tušiť, čo chceme v živote robiť, ale rodičia si aj tak povedia, že sa rozhodneme až neskôr, čo je mimochodom omnoho lepší názor než, aby za nás rozhodli sami.
Druhá vec je rada, podľa ktorej postupujem ja. Zo základnej školy som chcela ísť rovno na žurnalistiku, ale rodina + rada od odborníka = gymnázium a žurnalistika až na vysokej.

A ako posledný ma zaujali ľudia, ktorí neustále menia prácu. Všetci máme školy, ale umožňujú nám pracovať iba v určitých profesiách, tak ako to, že istý ľudia neustále pracujú niekde inde a nájdu si novú prácu znova a znova, pričom každá z nich je úplne iná. Takého nepoznám nikoho vo svojom okolí, ale mohol by to byť zaujímavý rozhovor.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama