Říjen 2016

Hudba v detstve

3. října 2016 v 12:25 | Passe |  Nedeľné rozjímanie
A teraz nemyslím tú hudbu ako Boby zjedol lego alebo o nejakých rôznych zvieratkách. Ja mám na mysli poriadnu hudbu, taká aká je a ako sme ju brali vo svojich detských dňoch.
Je možné, aby nám rodičia určovali, čo sa nám páči? Určite, ale v takom prípade by ma zaujímalo ako to vyzerá v domácnosti fanúšikov rocku.
Ale nie, takéto určovanie samozrejme nie je pravidlom. Určite majú vplyv, lenže netuším, čo by museli tí rodičia urobiť, aby ich dieťa malo rado presne to čo oni.
Celkom ma baví predstava dieťaťa ako so svojím otcom hrajú na imaginárnu gitaru a skúšajú účes a la tornádo, zatiaľ čo v pozadí hrá tvrdý metal, ktorý každú chvíľu roztrhne reproduktory.
Deti vždy brali svojich rodičov ako vzory a niektorý aj s ich hudobným vkusom. To čo počúvala mamina, to sme počúvali aj my. Väčšinou to bola Superstar alebo rádio. Všetko to boli slovenské piesne. Žbirka, Tina, Dara Rolins a neskôr prišiel aj Rytmus a s ním ďalší. Vtedy som si nerobila hlavu s tým, kto čo spieva. A ani som sa nezamýšľala nad tým o čom to vlastne spievali. Teraz keď si pustím niečo, čo som počúvala v detstve, stále neviem čo to vlastne hovoria. Prichádza záplava spomienok.
Všetko to bolo iba z televízie alebo z rádia. Nemala som možnosť pustiť si niečo z vlastného vrecka. Počítač bol niečo zložité a mobil som ešte ani do ruky nedostala.
Nebrala som to akože sa chcem podobať na maminu, ale ako dieťa som ešte nemala svoj názor, tak som počúvala to, čo práve hralo. Čo už dnes robiť nemusím.
A potom prišlo zahraničie. Zahraničie bolo jeden z najväčších objavov, na aké som kedy natrafila. A to len vďaka hudbe.
Prišla angličtina a s ňou mumlanie, ktorému doteraz nerozumiem. Vlna nových možností, nového výberu a nových interpretov, ktorých doteraz nepoznám.
Slúchadlá už patrili do ďalšej éry môjho života, preto ich existenciu preskočím. Odkedy som mala k dispozícii slúchadlá, už som ich zo seba nezložila.
A playlist sa rozširoval.